universal

Ako vždy, aj teraz keď som mal čas a nebol na tréningu, alebo v škole, zazvonil som u Jura. Tréning som mal až na druhý deň a v škole sme mali prázdniny. Vedel som, že s Jurom bude na obzore nové dobrodružstvo.

 

Vonku bol chladný februárový, ale slnečný začiatok dňa. Hneď ako mi Juro otvoril, uvidel som ten jeho šibalský výraz v očiach. „No konečne, že ideš! Práve som dokončil úplne nový typ kuše. Vyzleč sa a poď ďalej. “

„Nejdeme do parku?“, oponoval som. Nie však dlho. Keď mi ukázal to majstrovské dielo, úplne som od úžasu onemel. 

 

Jemne vyhladené drevené telo s masívnou, vyrezávanou pažbou, vpredu prekrížené zarezanou  drevenou tyčkou, na ktorej boli uchytené konce leteckej gumy. Tá sa naťahovala za pliešok, ktorý bol prevedený na spúšť . Po jej stlačení sa pliešok posunul dole a uvolnil tlak gumičky, ktorá potom dala do pohybu šíp, umiestnený v pre neho určenom žliabku. Spúšť bola použitá zo starej vzduchovky. Šípy boli zhotovené z kovových tyčiek a hroty mali tak ostro vybrúsené, že keď som sa ich čo i len trochu silnejšie dotkol bruškom prsta, hneď mi to začalo krvácať, tak ako keď sa pichnete špendlíkom.

 

„Ide sa na zajace!“ , hrdo vyhlásil Juro a začal baliť do ruksaku proviant. Jeho otec bol poľovník a tak vedel čo treba. „Ale nikomu ani muk!“, dodal. Zbalil chleba, slaninku, novinový papier na oheň, do termosky čaj a mňa poslal domov povedať rodičom, že ideme k jeho babke do susednej dediny a mal som sa k tomu poriadne obliecť.. . Doma mi uverili a bez problémov ma pustili. Veď Juro bol o tri roky starší a otec ma sním púšťal všade aj keď som mal len 10 rokov. Juro bol jednička. 

 

Môj otec Jura volal  mačka. Vždy keď spadol z bicykla, alebo zo strechy, hneď bol na nohách. To Juro ma naučil skákať z väčších výšok, z ktorých som mal predtým vždy strach. „Najprv si vyberieš smer, ktorým sa chceš po dopade hodiť. Keď skočíš, musíš dopadnúť na špičky, pokrčiť kolená akoby do podrepu a hodíš sa do vybraného smeru, najlepšie tam kde je najviac priestoru  a spravíš kotrmelec, ten potom stlmíš rukami...“. Proste Juro vedel ako na to. Betón alebo tráva,  bolo jedno kam sme dopadli.

 

Skákali sme napríklad aj z okien starého kaštieľa, od ktorého mal kľúče, lebo jeho otec tam učil. Cez víkendy, keď bol však kaštieľ prázdny, patril nám deťom. Celá tlupa z ulice sme sa tam naháňali, schovávali a strašili sa príhodami z dávnych dôb. Dokonca sme tam objavili tajný vchod. Celý kaštieľ bol pre nás zahalený tajomstvami a my sme sa cítili ako v nejakom dobrodružnom filme.

 

Teraz však na nás s Jurom čakalo iné dobrodružstvo. Okolo našej dediny sa rozprestierajú široké polia, prerušované lužnými lesmi lemujúcimi Malý Dunaj, ktorý tečie kúsok za dedinou. Zajacmi, líškami, srnkami a inou zverou sa to v našom chotári len tak hemžilo a my sme mali tú najlepšiu kušu na svete.

 

Vyrazili sme. Ja som niesol ruksak a Juro na chrbte pod bundou kušu. Museli sme naše tajomstvo zakryť, aby nás „dospeláci“ neodhalili a nezrušili nám našu vedecko-dobrodružnú poznávaciu expedíciu. Mali sme ju schovanú až kým sme nezašli z dohľadu domov z dediny. 

 

Na poli keď už sme boli sami a mimo dohľad, Juro zastal, rozopol si bundu,  vytiahol kušu a podal mi ju do ruky. „Podrž! Vytiahnem šípy a vyskúšame, aký ma dostrel.“ Povedal to veľmi významne a ešte významnejšie sa na mňa pozrel a slávnostne mi podal šíp.  „Nabi si a strieľaj!“

 

„Ja?“ , opýtal som sa celý prekvapený.

„A vidíš tu ešte niekoho?“

 

Dodnes si pamätám ako mi vtedy bilo srdce. Juro ma poctil prvou strelou. Natiahol som gumičku, založil kovový šíp, nadýchol sa a vystrelil ho do diaľky.  Letel dlho, až som si myslel, že ho už nenájdeme. Našťastie sa zabodol hrotom do snehu. Aj to bol dôkaz aký šikovný bol Juro. Vymyslel to dokonale, nezabudol na nič. Každý jeden šíp bol perfektne vyvážený.

 

Keď si vystrelil aj Juro, pokračovali sme ďalej v našej výprave. Kráčali sme krížom cez pole do lesa. Juro šiel prvý a ja za ním. Po chvíľke zastal. „Psst!“ , zdvihol prst k ústam a ukázal smerom k lesu, z ktorého vybehlo asi päť sŕn. Pozrel smerom na ruksak a žmurkol. Ja som hneď pochopil, vytiahol z neho ďalekohľad a podal mu ho. Čupli sme si a pozorovali ich. Zastali. Juro si navlhčil prst a skúsil odkiaľ fúka vietor. Mali sme šťastie. Nefúkal smerom k srnkám, tak sme tam mohli čupieť a pozorovať ako ladne kúsok pobehli a znova zastali. Takto sa to opakovalo niekoľko krát. Vtom sme na druhej strane poľa zbadali ďalší pohyb. Dva zajace sa vydali krížom cez pole. Skákali priamo ku nám. Bol to nádherný pohľad. Ani jeden z nás však ani len nepomyslel na to, že by sme chceli na ne použiť kušu.

 

Dorazili sme do lesa. Naznášali sme dreva a chceli sme si založiť oheň. Zo začiatku sme s ním mali síce problémy, no zvládli sme to. Najprv sme miesto na oheň odhrnuli od snehu a potom na noviny postupne začali ukladať drobné halúzky. Zapálili sme to a opatrne začali ukladať aj väčšie drievka. Keď sa ohník konečne rozhorel, hodnú chvíľu sme nad ním stáli a ohrievali si skrehnuté prsty na rukách. Potom sme k ohňu pritiahli kmeň spadnutého stromu tak, aby sme si mohli na ňom sedieť a zároveň nasávať teplo z ohňa. Narezali sme si paličky na opekanie a pustili sa do opekania slaninky.

 

Mňam, normálne mi tečú slinky, keď si spomeniem, ako nám vtedy chutila tá teplá do zlatova opečená slaninka, s cibuľkou a chlebíkom. Aj ten sme zľahka opiekli nad ohníkom. Ako dezert za dobrým obedom, sme si opiekli aj dve jabĺčka. Nesmú sa moc prepiecť, lebo potom sú mazľavé. Stačí len tak jemne „osmahnúť“.....

 

Kušu však bolo treba poriadne odskúšať , či nezanáša (dosť často používaný chlapčenský termín pre strelu vychýlenú z dráhy letu vinou krivej hlavne, alebo šípu) či je dosť silná, proste či bude treba nejakých dodatočných úprav. Neďaleko od ohniska sme našli vyschnutý strom a spravili si z neho terč. Do živého stromu, by sme nestrieľali. Ako som povedal, Jurov otec je poľovník a tak mal patrične vštiepenú lásku k prírode. Vedel som aj to, že by nestrieľal ani na zajace.

 

Veta: „Ide sa na zajace!“, s ktorou sa začal náš výlet do prírody, mala charakter len chlapčenskej výzvy na dobrodružstvo. Nikdy, by sme však nestrieľali na niečo živé...

 

Kuša to bola, ale dokonalá. Presná a dostatočne silná. Nám, ale stačilo o tom vedieť .

.

.

.

"Psst, tá kuša prestrelila aj plech na dverách starého Wartburgu suseda Korenačku, ale nikomu ani muk..."