Vonku fúka studený vietor, na zástavke nesvietia žiadne svetlá a prvý z troch potrebných spojov mešká. Síce „len“ 5 minút, ale keď si k tomu prirátam, že na zástavke som stál o desať minút skorej ako mal prísť, tak mi z toho vyjde „sakra“ studená štvrťhodinka.
Keď spoj elegantne prirazí k zástavke, celý premrznutý, avšak natešený z vidiny tepla nastúpim. Zistenie prvé. V autobuse je tiež dosť chladno. Asi pokazené kúrenie, no aspoň, že nefúka. Sadnem si na posledné voľné miesto bez toho, aby som sa poobzeral kam a hlavne vedľa koho si sadám. Zistenie druhé. Niekde z môjho okolia sa šíri preukrutný puch. Najskôr mi napadne, že to môžu byt „Olomoucké syrečky“, ktoré mám tak rád a akurát dnes som si ich kúpil a tešil sa na ne domov. No hneď si uvedomím, že „Olomoučáky“ vlastne voňajú a ja cítim vôkol smrad. Sedím vedľa bezdomovca. Zistenie tretie. Za mnou sedia ďalší dvaja.
Som typ tolerantný a nemám rád keď niekto ponižuje druhého a musím povedať, mne v tej chvíli postavenie sa a prechod do inej časti autobusu prišlo ako poníženie. Viem, že tí ľudia sú už poriadne nízko, nechcel som im to dať ešte aj ja najavo. Vydržím, však o pár minút prestupujem, pomyslel som si. O chvíľku ma jeden z nich, ten čo sedí vedľa mňa, osloví a pýta si nejaké peniaze. Strčím ruku do ruksaku a vidím ako sa mu jeho vetrom ošľahaná, zarastená tvár s azúrovými očami rozžiarila. Ako keď malý chlapček čaká na nové autíčko, s ktorým sa k nemu blíži jeho otec, práve sa vrátiaci z práce. Vytiahnem salámový chleba a na jeho tvári badať síce prekvapenie (asi čakal aspoň dvacku), ale nakoniec dobrý salámový chlieb nieje zlý. Rozlomením sa podelí s kolegami čo sedia za nami. Vidno, že mu chutí a s plnými ústami mi ďakuje. Zistenie štvrté. Nie vždy je dobré vyhodiť chlieb, ktorý ostane z desiatej.
Prestup na električku mi dal čas na jednu cigaretku. Zapálim si a čakám opäť v zime, opäť vo vetre. Pár krát si potiahnem. Zistenie piate. V tom chlade mi nechutí ani cigareta. Kúsok ďalej po vetre, vedľa zástavky je otvorená akási šachta a tak tým smerom odhodím cigaretu. Vždy ma bavilo triafať rôzne predmety na nejaký cieľ. Trafil som. Na zástavke nieje nikoho a tak si poskočím, vystrčím ruku so zdvihnutým ukazovákom a zaspievam: „I feel good...“. Vtom zbadám, že z diery, do ktorej som trafil sa vystrčí akási strapatá hlava. „My sme tu dvaja, nemáš ešte jednu cigu, kamoš?“ Asi som sa niekomu trafil do obývačky, pomyslel som si. Podišiel som bližšie a podal mu cigaretu. Zistenie piate. Aj keď si myslíš, že si sám, tak niesi..
Električka bola vykúrená a skoro úplne prázdna, ale ako si sa vliekla. Hlavne keď som si uvedomil, že 19:50 mi ide z AS Mlynské Nivy autobus, ktorý potrebujem stihnúť. Ďalší ide až o ďalšiu hodinku a s tým, by som domov dorazil až okolo pol desiatej, to som teda nechcel. Tak ako ani čakať hodinu na stanici. V duchu som poháňal elektromotor električky do vyšších obrátok. Až som si predstavil, ako sa vykloní šofér z kabínky a poriadne mi vynadá, že nemám tak pridávať, lebo sa môžeme vykoľajiť.
Na Račianske mýto som dorazil tesne po pól ôsmej. Rýchlym krokom som sa ponáhľal na zástavku smerom na nivy. Čakám päť minút a žiadny autobus, alebo trolejbus nechodí. Nezvyknem pozerať harmonogram autobusov, ale teraz som sa pozrel. Najbližší spoj ide 19:41. Deväť minút pred odchodom môjho autobusu SAD z nív? No keď nenatrafíme po ceste na červenú tak, by som to mohol stihnúť, dovolil som si optimisticky zauvažovať. Netrpezlivo pozerám na hodinky. Devätnásť štyridsaťjeden, ..dva, ..tri, . No do kelu, tak toto už nestihnem, určite prídem o minútu neskôr a budem musieť hodinu čakať na ďalší spoj domov, vírilo mi hlavou. Dostal som nápad. Zapálim si cigaretu a určite vtedy príde autobus. Zapálil som si. Zistenie šieste. Keď si zapáliš, tak ti príde autobus. Avšak ak nefajčíte, tak s tým kvôli tomu, nezačínajte. Nieje to ešte vedecky dokázané. Je to len v štádiu pokusov. Takže prišiel. Možno to stihnem....
Stojíme na červenú. Je devätnásť štyridsaťpäť. Druhá križovatka. Stojíme na červenú. Je devätnásť štyridsaťšesť. Pomaly odpočítavam. Vystupujem minútu pred odchodom môjho vytúženého autobusu SAD. Utekám ako zmyslov zbavený. V diaľke už vidím svoj autobus ako ešte stojí na zástavke. Ešte pridám.
Keď som už úplne blízko , zbadám, že ešte dvaja ľudia nastupujú. Tak tento spoj mi už neutečie. Spomalím krok, začínam sa vydýchavať. Z ruksaku vyťahujem peňaženku a nastúpim. S radosťou v hlase si vypýtam lístok. Otvorím peňaženku. Ups. Zistenie siedme. Snažte sa mať v peňaženke ak idete platiť za cestu autobusom SAD drobnejšie ako ja včera. „Tisícku?“, pýta sa šofér a hneď odpovedá: „Tak to Vám nebudem mať ako vydať!“......
S vetou, že nemám drobnejšie, neobstojím. Šofér je skalopevne presvedčený, že do autobusu ma nezoberie, kým nebudem mať drobnejší peniaz. Som to ja, ale drzáň jeden drzí, platiť tisíckou...
Chvíľu oponujem, že ja peniaze mám a že mňa nič iné nezaujíma, ...a chcem ísť domov! Buksu s peniazmi mal „čavoš kamoš“ otvorenú a videl som tam hŕbu päťdesiat a dvadsaťkorunáčok a zopár sto a dvestokorunáčok ... Tak som mu slušne povedal, že určite bude mať vydať, veď tam vidím dosť peňazí. Odbije ma s tým, že ak mi vydá „on“ potom nebude mať ako vydávať. Inak nastupoval som posledný. Tento šofér bol schopný ma nezobrať do autobusu, lebo som chcel platiť normálnou slovenskou menou....
Múdrejší ustúpi a skúsil som si rozmeniť u šoféra z vedľajšieho nástupištia. Som zástancom pokojných riešení i keď si viem predstaviť, ako by sa správala po celom dni uťahaná, vynervovaná slabšia a prchkejšia nátura túžiaca sa čo najskôr dostať domov. Možno do týždňa, by mohol znova nastúpiť do práce.
Druhý šofér mal v bukse tiež veľmi úbohú situáciu s papierovými peniazmi, ale ochotne mi pomohol a rozmenil... Zistenie šieste. Záleží na tom, na koho natrafíte.
Domov som dorazil, posilnený o skúsenosti z jednej cesty a obrnený voči ďalšiemu „somárovi“ .
Keď spoj elegantne prirazí k zástavke, celý premrznutý, avšak natešený z vidiny tepla nastúpim. Zistenie prvé. V autobuse je tiež dosť chladno. Asi pokazené kúrenie, no aspoň, že nefúka. Sadnem si na posledné voľné miesto bez toho, aby som sa poobzeral kam a hlavne vedľa koho si sadám. Zistenie druhé. Niekde z môjho okolia sa šíri preukrutný puch. Najskôr mi napadne, že to môžu byt „Olomoucké syrečky“, ktoré mám tak rád a akurát dnes som si ich kúpil a tešil sa na ne domov. No hneď si uvedomím, že „Olomoučáky“ vlastne voňajú a ja cítim vôkol smrad. Sedím vedľa bezdomovca. Zistenie tretie. Za mnou sedia ďalší dvaja.
Som typ tolerantný a nemám rád keď niekto ponižuje druhého a musím povedať, mne v tej chvíli postavenie sa a prechod do inej časti autobusu prišlo ako poníženie. Viem, že tí ľudia sú už poriadne nízko, nechcel som im to dať ešte aj ja najavo. Vydržím, však o pár minút prestupujem, pomyslel som si. O chvíľku ma jeden z nich, ten čo sedí vedľa mňa, osloví a pýta si nejaké peniaze. Strčím ruku do ruksaku a vidím ako sa mu jeho vetrom ošľahaná, zarastená tvár s azúrovými očami rozžiarila. Ako keď malý chlapček čaká na nové autíčko, s ktorým sa k nemu blíži jeho otec, práve sa vrátiaci z práce. Vytiahnem salámový chleba a na jeho tvári badať síce prekvapenie (asi čakal aspoň dvacku), ale nakoniec dobrý salámový chlieb nieje zlý. Rozlomením sa podelí s kolegami čo sedia za nami. Vidno, že mu chutí a s plnými ústami mi ďakuje. Zistenie štvrté. Nie vždy je dobré vyhodiť chlieb, ktorý ostane z desiatej.
Prestup na električku mi dal čas na jednu cigaretku. Zapálim si a čakám opäť v zime, opäť vo vetre. Pár krát si potiahnem. Zistenie piate. V tom chlade mi nechutí ani cigareta. Kúsok ďalej po vetre, vedľa zástavky je otvorená akási šachta a tak tým smerom odhodím cigaretu. Vždy ma bavilo triafať rôzne predmety na nejaký cieľ. Trafil som. Na zástavke nieje nikoho a tak si poskočím, vystrčím ruku so zdvihnutým ukazovákom a zaspievam: „I feel good...“. Vtom zbadám, že z diery, do ktorej som trafil sa vystrčí akási strapatá hlava. „My sme tu dvaja, nemáš ešte jednu cigu, kamoš?“ Asi som sa niekomu trafil do obývačky, pomyslel som si. Podišiel som bližšie a podal mu cigaretu. Zistenie piate. Aj keď si myslíš, že si sám, tak niesi..
Električka bola vykúrená a skoro úplne prázdna, ale ako si sa vliekla. Hlavne keď som si uvedomil, že 19:50 mi ide z AS Mlynské Nivy autobus, ktorý potrebujem stihnúť. Ďalší ide až o ďalšiu hodinku a s tým, by som domov dorazil až okolo pol desiatej, to som teda nechcel. Tak ako ani čakať hodinu na stanici. V duchu som poháňal elektromotor električky do vyšších obrátok. Až som si predstavil, ako sa vykloní šofér z kabínky a poriadne mi vynadá, že nemám tak pridávať, lebo sa môžeme vykoľajiť.
Na Račianske mýto som dorazil tesne po pól ôsmej. Rýchlym krokom som sa ponáhľal na zástavku smerom na nivy. Čakám päť minút a žiadny autobus, alebo trolejbus nechodí. Nezvyknem pozerať harmonogram autobusov, ale teraz som sa pozrel. Najbližší spoj ide 19:41. Deväť minút pred odchodom môjho autobusu SAD z nív? No keď nenatrafíme po ceste na červenú tak, by som to mohol stihnúť, dovolil som si optimisticky zauvažovať. Netrpezlivo pozerám na hodinky. Devätnásť štyridsaťjeden, ..dva, ..tri, . No do kelu, tak toto už nestihnem, určite prídem o minútu neskôr a budem musieť hodinu čakať na ďalší spoj domov, vírilo mi hlavou. Dostal som nápad. Zapálim si cigaretu a určite vtedy príde autobus. Zapálil som si. Zistenie šieste. Keď si zapáliš, tak ti príde autobus. Avšak ak nefajčíte, tak s tým kvôli tomu, nezačínajte. Nieje to ešte vedecky dokázané. Je to len v štádiu pokusov. Takže prišiel. Možno to stihnem....
Stojíme na červenú. Je devätnásť štyridsaťpäť. Druhá križovatka. Stojíme na červenú. Je devätnásť štyridsaťšesť. Pomaly odpočítavam. Vystupujem minútu pred odchodom môjho vytúženého autobusu SAD. Utekám ako zmyslov zbavený. V diaľke už vidím svoj autobus ako ešte stojí na zástavke. Ešte pridám.
Keď som už úplne blízko , zbadám, že ešte dvaja ľudia nastupujú. Tak tento spoj mi už neutečie. Spomalím krok, začínam sa vydýchavať. Z ruksaku vyťahujem peňaženku a nastúpim. S radosťou v hlase si vypýtam lístok. Otvorím peňaženku. Ups. Zistenie siedme. Snažte sa mať v peňaženke ak idete platiť za cestu autobusom SAD drobnejšie ako ja včera. „Tisícku?“, pýta sa šofér a hneď odpovedá: „Tak to Vám nebudem mať ako vydať!“......
S vetou, že nemám drobnejšie, neobstojím. Šofér je skalopevne presvedčený, že do autobusu ma nezoberie, kým nebudem mať drobnejší peniaz. Som to ja, ale drzáň jeden drzí, platiť tisíckou...
Chvíľu oponujem, že ja peniaze mám a že mňa nič iné nezaujíma, ...a chcem ísť domov! Buksu s peniazmi mal „čavoš kamoš“ otvorenú a videl som tam hŕbu päťdesiat a dvadsaťkorunáčok a zopár sto a dvestokorunáčok ... Tak som mu slušne povedal, že určite bude mať vydať, veď tam vidím dosť peňazí. Odbije ma s tým, že ak mi vydá „on“ potom nebude mať ako vydávať. Inak nastupoval som posledný. Tento šofér bol schopný ma nezobrať do autobusu, lebo som chcel platiť normálnou slovenskou menou....
Múdrejší ustúpi a skúsil som si rozmeniť u šoféra z vedľajšieho nástupištia. Som zástancom pokojných riešení i keď si viem predstaviť, ako by sa správala po celom dni uťahaná, vynervovaná slabšia a prchkejšia nátura túžiaca sa čo najskôr dostať domov. Možno do týždňa, by mohol znova nastúpiť do práce.
Druhý šofér mal v bukse tiež veľmi úbohú situáciu s papierovými peniazmi, ale ochotne mi pomohol a rozmenil... Zistenie šieste. Záleží na tom, na koho natrafíte.
Domov som dorazil, posilnený o skúsenosti z jednej cesty a obrnený voči ďalšiemu „somárovi“ .
Komentáre